O hanbe
Ten pocit je starý tisíce rokov. Nesie ho v sebe, ako tetovanie duše. Ako by nemal nikdy zmiznúť a navždy jej bude pripomínať všetko, prečo bola odsúdená, nevyhovujúca, nedokonalá.
Ten pocit ju vracia do čias, kedy sa odvážila žiť svoju pravdu, no svet ju za to zatratil. Odvážila sa zodvihnúť svoj hlas, odvážila sa namietať, odvážila sa ísť svojou cestou. Jej trestom bolo verejné poníženie, námestia plné ľudí, ktorí sa smiali a urážali jej odvahu a túžbu po slobode. Jej trestom bola smrť za túžbu po živote. Zhorela v ohni, ostala z nej iba spomienka na ženu nespútanú.
A tak prestala tvoriť a prestala žiť. Bolo to veľmi dávno, no ten pocit je v nej stále živý. Zahalila svoju dušu a odhalila svoje telo. Prestala veriť, že má hodnotu, a začala dávať zľavy na svoju krásu. Zo ženy veľkňažky nesúcej v sebe múdrosť bohyne, sa stala žena prostitútka, túžiaca prázdnotu v srdci naplniť záujmom muža. Dúfala, že lásku nahradí túžbou. Dúfala, že zabudne.
Tisíce rokov… Tá istá spomienka, tá istá bolesť. Nedokáže hovoriť o tom, čo cíti, lebo príde odmietnutie, výsmech, posudzovanie. Ten pocit, keď má strach hovoriť s mužom, lebo tak dlho ju presviedčali, že mu nie je rovná. Nie je dostatočne múdra, rýchla, šikovná, krásna…
Dnes sa však prebúdza divoška v žene zranenej. Pomaly. Vracia sa život do srdca, ktoré obalila kameňom. A oheň, ktorý ju kedysi spaľoval, dnes začína tlieť a teplom roztápať namrznuté veky zatrpknutia a hanby.
Dnes sa v nej rodí nové svetlo. Vracia sa odvaha, v jej krvi ožíva vášeň. Dnes opäť miluje život. Dnes opäť prijíma svoje telo.
V jej očiach opäť vidíš silu a vidíš túžbu túto silu ukázať celému svetu.
Nikdy však nezabudne. Z času na čas, v malinkom záblesku spomienky, si pripomenie svoju cestu. Vzdá úctu sebe i svojim sestrám, za každý krok, ktorý prešli, aby dnes opäť začali ŽIŤ. Cesta pred ňou je plná slnka. Vykročila… 🙂
S láskou
Mirka
