Ukotvenie vedomia a osobná integrácia

Svet je zlý.

Systém je v rozklade.

Spoločnosť je v hlbokej kríze.

Ľudstvo spôsobí zánik planéty. Ubližujeme prírode.

Je nás tu príliš veľa.

Toto nemôžeme ustáť.

Nemáme dosť zdrojov.

Všade je strach, oddelenie, bolesť.

Na čo sem privádzame deti, keď civilizácii reálne hrozí zánik?

No. Z časti pravda. Ešteže tá voda v pohári je tam vždy do polovice. A výber uhla pohľadu je na nás. Posledné týždne som sa každú noc budila so zvláštnym pocitom hlbokého znepokojenia a strachu. Vždy nad ránom – orgánové hodiny diagnostikovali pečeň – a pečeň je naša elektráreň – akási rozvodňa a sklad našej energie, filtrácia toho, čo do nás a k nám nepatrí.

A tak som skúmala, o čo ide. Čo je to za strach. Prečo ma napĺňa, keď môj osobný príbeh je v súlade a harmónii s tým, čo túžim zažívať? Milujem tieto procesy. Doteraz ma viedli najmä do rozpoznania rodových záležitostí, ktoré sa cez moje telo uvoľňovali, integrovali a tak mohli byť preliečené a pretransformované na silu a podporu.

Toto bolo iné. Je to iné. Je to niečo, čo presahuje mňa i môj rod. Je to téma kolektívneho vedomia. Jeho minulých skúseností, ktoré sa v nás budia. Pretože – istým spôsobom ideme do finále. Naše vedomie sa rozpína tak mocne, že je to výzvou pre naše telo a myseľ. Či dokážeme túto silu a expanzii integrovať vo svojom fyzickom bytí. Doteraz sme integrovali oddelené časti seba, ktoré boli poznačené zraneniami. Teraz je príležitosť integrovať a doslova transmutovať realitu, ktorá sa prudko mení. Zámerom je otvoriť sa. Viac. Myseľ, telo, srdce. Nemám príliš rada slovo osvietenie, ale toto s tým istým spôsobom súvisí – prechádzame absolútnou premenou. Určite ste si to všimli – za posledné roky sa zmenil charakter nášho ponímania všetkých základných ľudských princípov – telo, vzťahy, tvorenie, myslenie. Všetko akoby bolo „naopak“ a my sme sa na to začali pozerať inak. Už VIEME. A teraz to vedomie túži sa v hmote cez nás prejaviť a byť žité.

Na jednej strane je prirodzený zánik a rozklad starého spôsobu života. Na druhej strane – je toto doba s najväčším potenciálom, je to tá Nová Zem, o ktorej básnime, aj keď nám tie rýmy v tejto básni niekedy ešte príliš neladia. Hľadáme rytmus, a tak je to v poriadku.

Moje telo, naše telá, majú zatiaľ iba záznamy fyzického zániku civilizácií, ktoré tu boli pred nami. Preto sa tieto spomienky otvárajú. Preto sa môžu objaviť ako strach, neistota, obrovská túžba po bezpečí a schopnosti vedieť, čo sa udeje. Zlá správa. Netušíme, čo sa udeje. Dobrá správa – ráz, charakter toho, čo sa udeje, udávame my tým, ako sa o seba STARÁME. Osobná integrácia, starostlivosť o svoju „kondíciu“ – teda vypustenie seba-deštrukčných nevedomých procesov a ich premena na sebapoznávaciu misiu sú kľúčom k obdobiu, ktoré nás čaká.

ODDELENIE ako najvyššia forma ovládania.

Nehovorím teraz o idey, že ľudí, ktorí sú spojení pre akúkoľvek vec ovládnete ťažšie, i keď  jej pravdivosť je asi neohroziteľná. Myslím však, že v tejto úrovni vedomia už pomaličky môžeme upustiť od toho, že sme ovládaní zvonka (s tým by sme už mohli vedieť kúsok robiť – hlavný nástroj – slobodná vôľa a odvaha žiť svoju pravdu).

Hovorím o tom, že my sami sa oddeľujeme a tým dovoľujeme strachu, aby nás ovládal. Náš intelekt často spôsobuje separáciu. Akoby ten svet, do ktorého nepatríme bol odpad. Plevel. A my sme zrno. Viete však, že plevel má nenahraditeľnú funkciu pri dozrievaní zrna? Chráni ho, kým bude dosť silné, aby prežilo samo 😉.

Je jasné, že individualita je v poriadku. Je to jedinečnosť, to je to skutočné ego – JA, o ktorom toľko názorov a polemík sa vedie. Separácia od „doby“, ktorú žijeme, je však seba-deštrukčná. Je to akoby ste tvorili sochu, vybrali si toto povolanie, no zároveň presviedčali seba i okolie, že ste pekár. Všetci vidia, ako dávate tej soche život, no vy im budete, od hliny zapackaný, tvrdiť, že práve miesite chlieb.

Prichádza rozpoltenosť, smútok, bolesť z oddelenia. Táto dynamika je často sprevádzaná javom pocitu spirituálnej „siroty“. Máme pocit, že sme tak oddelení, že sme sami. Akoby sa okrem seba nebolo na koho spoľahnúť. Jedni majú názor pokrútení o výchove, iní o zdravotnícte, iní o politike – niet sa s kým prepojiť. Pozor na to. Seriózne ujmy na zdraví a šťastí hrozia, ak sa prestaneme spájať. Nemusíme patriť nikam, a predsa by sme nemali zabúdať, že sme ĽUDIA. A to máme jednoducho všetci spoločné. Navyše, ako povedala Julia Roberts v jednej zo svojich ďakovných rečí: „Je vedecky dokázané, že vtákom sa letí rýchlejšie a ľahšie, ak letia v kŕdľoch.“ Sme v tom spolu. A budeme v tom spolu stále viac a viac.

Platí však stále overené – silný jedinec tvorí silnú spoločnosť. A práve o to teraz ide. Vytvoriť pre seba prostredie, v ktorom môžeme posilňovať. Seba. Svoju vitalitu. Svoje prosperovanie na všetkých úrovniach bytia.

Miminalizmus ako cesta k osobnej slobode.

Moje najobľúbenejšie jedlo je pizza. Úplne najviac na svete. Pri jednom z mojich vhľadov som videla seba a priateľov, ako sa delíme o jednu pizzu priamo v Neapole (bude to prepojené s filmom Jedz, modli sa a miluj, tie, ktoré ste videli, viete..) Jedli sme ju veľmi pomaly, večera trvala veľmi dlho, doslova som videla, ako žujeme každé sústo niekoľko dlhých minút. Pritom sme sa rozprávali, smiali, debatovali, boli spolu.

Moja myseľ má presvedčenie, že pizza môjmu telu nerobí dobre. Je tam všetko, čo mi „škodí“ – lepok, syr, mäso (viem, existujú náhrady, ale teraz sa nehráme na veganburger kultúru, hovorím o tom, čo pre mňa slovo pizza symbolizuje). Moje telo vníma moju myseľ a reaguje na základe jej nálady. Po prežratí sa pizzou prichádza nadúvanie, migréna. Pizza dlho bola kľúčom k potlačeniu emócií, vytvoreniu si osobných hraníc, únikom od obrovskej zodpovednosti, ktorú som si naložila, aby som bola vnímaná ako tá, ktorá je vhodná. Pizzu vnímajte ako metaforu, pokojne si tam dajte iné jedlo, osobu, činnosť…

Čím som bola vnútorne rozhodenejšia, tým viac pizze sa mi žiadalo. Nešlo o jedlo, nešlo o pizzu. Išlo o to „viac“. Netušila som, akú pizzu jem, čo v nej je, aké suroviny ju tvoria. Nepoznala som príbeh toho, čoho konzumujem. Opäť pizza = symbol konzumného sveta. Pizza mi možno zachránila život. Teraz je čas, aby sme my zachránili pizzu. Ale miesto jej šrotovania z pocitu čiernej diery v nás, sa ňou vyživili – buď si ju sami upiekli z tých najúžasnejších surovín, ktoré si naše telo zaslúži a pozvali priateľov na úžasnú párty, alebo podporili ľudí, pre ktorých je pizza poslaním života a jej pečenie je umením, ktoré túžite zažiť. A vyživiť sa ním. To je ten rozdiel. Príliš veľa konzumu spôsobí, že musíme do seba tlačiť a tým sa utlmovať. Keď sa vyživujeme, expandujeme.

Je dôležité mať viac kvality ako kvantity. Platí menej je viac. Na úrovni hmoty. Prečo? Pretože čím viac máme, tým:

1. Sme k tomu viac pripútaní
2. Máme viac možností mať strach, že o to prídeme
3. A najmä – tým viac si to vyžaduje našu pozornosť. Náš fokus je roztrieštený, plávame po povrchu, napĺňame pocity zážitku a základné zmysly. Bude si to vyžadovať byť viac v hĺbke a najmä schopnosť napojiť sa na to, čo sme vytvorili okolo seba. Vnútorný svet nás bude motivovať k prepojeniu so svetom vonkajším.

A opäť – nepresadzujem tu teóriu odriekavania si. Na to je môj vnútorný pôžitkár života úplne inak stavaný.

Hovorím o inom vnímaní toho, čo je veľa a dostatok. Doteraz sme potrebovali mať možnosti (menu v reštaurácii na 20 strán, hypermarkety s hektármi regálov a tisícami produktov, desiatky partnerov, aby sme skúsili, vždy nové a nové, aby sme mali možnosť sa rozhodnúť). Bolo to prirodzené, po takej dlhej dobe, keď ľudstvo žilo v strachu z nedostatku základných potrieb, bolo úžasné zrazu vidieť, že MÁME. Teraz je čas dozrieť a byť schopní vybrať si. Menej neznamená obmedzenie. Menej znamená schopnosť si konečne zvoliť to, čo je naše a užiť si to. Zažili ste niekedy večeru v Michelinskej reštauárcii? Nenájdete tam menu „eat all you can“. Zažijete tam dokonalosť. Krásu. Kvalitu. Príliš veľa čohokoľvek stráca na výnimočnosti – na tomto sa asi zhodneme.  A navyše – stáva sa to pre našu myseľ samozrejmosťou – a tento stav bytia je zabijak mágie, ktorú nám život ponúka, ak si ho vychutnávame po dúškoch a neprežierame sa všetkým, čo ponúka.

Nakupujeme deťom tridsať tričiek po 2 €, kofolu v akcii 1 + 6 zdarma, dovolenky -200 % zľave. Už sme napapkaní.  A aby sme sa neprejedli a nedostali otravu jedlom, volá nás to do zmeny. Menej je viac. Potrebujeme doslova priestor a čas na to, aby sme sa prepojili s tým, čo máme a čo žijeme. Aby sme s tým boli stotožnení a schopní precítiť to do hĺbky. A to nie je možné, keď ideme zbesilú jazdu neustálej aktivácie podnetov našej mysle. Potrebujeme sa už nie oblbnúť ale naozaj vyživiť a nasýtiť. Nie len mozog, ale aj tkanivá, orgány, všetky systéme v sebe.

Bude možno stačiť 5 tričiek, macerát z čarovných bylín, prechádzka v lese – ale toto všetko v top kvalite. A pokojne aj lietajme, majme obrovské autá, luxus nadovšetko. Ja som za – len si to dovoľme naozaj vžiť do seba. Neidentifikujme s tým svoju hodnotu. Využime to na svoje nasýtenie. A sýťme sa len s tým kvalitným, skutočným.

Otvoriť sa spojeniam a vnímať ich ako mocný nástroj tvorenia

Jedna bytosť je príliš málo na to, aby integrovala sama všetko, čím náš svet prechádza. A napriek tomu, jedna bytosť môže úplne tento svet zmeniť. Tým, že zmení svoje vyžarovanie, energetiku a začne sa spájať s bytosťami, ktoré sú na tom podobne. Organizmus tvoria bunky. Tie bunky sú jedinečné, ale prepojené. Inak to nie je organizmus, ale nefunkčné čosi v chaose a bez rádu a sily.

Svoju realitu tvoríme cez svoje vzťahy. Cez to, čo do nich prinesieme, a čo vzájomne vytvoríme. Takto sme stvorení. Je to jedna z najväčších blažeností, kedy v spoločných spojeniach dokážeme cítiť zdroj. To nejde, keď sme sami. To vzniká spojeniami.

Vďačnosť a starostlivosť o všetko, čo je

Ak máš doma loď, miluj ju a hýčkaj ju. Ak máš doma kolobežku, miluj ju a hýčkaj ju. Vždy máš tie správne nástroje na svoju cestu. Iná cesta ako cesta k sebe neexistuje. Užívaj si naplno príležitosti tej časti cesty, na ktorej sa nachádzaš dnes. Vychutnávaj ju. A staraj sa o všetko, čo ťa obklopuje rovnako, ako sa staráš o seba. Realita tam vonku je totiž obrazom tvojho vnútorného vesmíru. Viem, že to viete. Len nám to pripomínam, lebo niekedy, to, čo je jasné, je prehliadané.

Maximálne užívanie si „obyčajných“ radostí života

Fakt to nie je klišé. Je to kľúč. Keď stiahneme pozornosť so šírky potenciálu tohto sveta, dokážeme zamerať pozornosť na detaily. Toto je moja veľká výzva. Som pôžitkár a dlhé roky som fungovala na „dráždení“ mojich zmyslov až to bolo nezmyselné. Naše emócie sú úžasné, kým nie sú divokými koňmi ťahajúcimi nás kade tade po diagrame našej osobnosti. Vtedy je to peklo. Je čas na predĺženie žuvania, aby sme si každé sústo vychutnali na maximum. Zažijeme menej zážitkov, no osobné vyživenie bude na maximum. Niekedy mám pocit, že sa bojíme, že nestihneme všetko, čo život ponúka. Jasné, že nestihneme. Pointa, ako som už uviedla, je byť schopný si vybrať to svoje. A do toho sa maximálne zamilovať.

Vychutnávať si hojnosť a krásu života.

Orgazmická energia dlho slúžila na uvoľnenie napätia a nasávanie energie z cudzích elementov. Učíme sa orgazmus viesť do svojho vnútra a cez túto najvyššiu silu liečiť, vyživiť, naplniť seba vo všetkých prejavoch. Doprajme si. Ale už nie z pozície prázdna a vyčerpania. Doprajme si to najlepšie – lebo sme toho hodní, lebo je to naše prirodzené nastavenie, lebo nič iné, ako to úžasné nikdy nebolo v pláne žiť a mať.

Dôvera. Nie sme totiž „sami“.

Akonáhle precítime spojenie s tým, čo žijeme, opäť začneme dôverovať životu. Vraciame sa do bodu dôvery nášho zrodu. Keď úplne odovzdane vnímame svojich rodičov ako božstvo, dôverujeme v naplnenie našich potrieb, cítime pocit bezpečia. Oddelenie a šok z reality, ktoré sme doteraz zažívali už máme za sebou. Túto skúsenosť sme integrovali. Teraz je čas pochopiť, že aj táto skúsenosť nás viedla k sebe a k dôvere v život. A tak to bude s každou ďalšou skúsenosťou. Radosť, entuziazmus, vďačnosť, úcta a pokora za toto, že TOTO SMIEME ŽIŤ naplní každú našu bunku a v spoločnom tanci prepojení budeme tvoriť svoje príbehy.

Ide to aj takto. Stále naozaj závisí od toho, ako to s tým pohárom s vodou máme 😊

Na záver

Naše vedomie sa rozpína obrovským spôsobom. Aby mohlo byť v našich telách integrované, je v prvom rade dôležité vnímať premenu našich tiel. Sú menej husté, ľahšie, akoby „priesvitnejšie“. Sprievodné procesy uvoľňovania ťažších energií, emócií a programov sú prirodzené. Je však možné nimi prejsť aj láskavo a bez toho, aby to muselo byť dlhodobo drsné. Reset je nevyhnutný. Prichádza doba svetelných tiel a krištáľového vedomia. Nech to už pre nás na úrovni osobných príbehov znamená čokoľvek.

Život je dokonalá prenádherná mágia. A my máme tú vymoženosť, že ho môžeme žiť v dobe, aká tu ešte nebola. Užime si to naplno. 😊

Mirka