Odlúčenie – pandémia nášho sveta

Moja cesta je cez svoj osobný príbeh inšpirovať ženy k integrácii a liečeniu vnútorných zranení a k opätovnému vstúpeniu do svojej sily, pochopeniu svojej dokonalosti a nádhernej tvorivosti, ktorá je v nás. Úžasne mi v tom pomáha práca so ženskými archetypmi, ktoré postupne zažívame a učíme sa ich rozpoznávať. Je to cesta SPOJENIA sa so sebou. Posledné dni sú také obrovské na uvedomenia, že dnes som sa zobudila o piatej ráno a píšem tieto slová, ktoré sa nedali zastaviť a tečú cezo mňa. Tak si to dovoľujem, nech je to pre vás inšpiratívne.

Jednou z tém, ktorú veľmi často prechádzame je zdravé sesterstvo, viera vo vzťahy so ženami, viera a dôvera, že sa im môžeme otvoriť, že budeme vnímané a prijaté. Často skúmame, kde bola táto viera narušená, kde bola zlomená. Bola to prvá kamarátka, ktorá nás opustila? Boli to dievčatá v škole, ktoré nás neprijali do skupiny? Nie. Bola to chvíľa, keď sme tak veľmi túžili byť v náručí našej maminky – a, z rôznych dôvodov sveta, sme tam byť nemohli. Bola to chvíľa, keď sme uverili, že je s nami niečo veľmi zle, ak túto túžbu máme a najmä, ak ju prejavíme, lebo vtedy na nás kričia a tak či onak od nás odchádzajú. Tá istá nežná a starostlivá matka, o ktorej VIEME, že nás miluje, lebo to CÍTIME, tam zrazu nie je. A tu prichádza prvé obrovské zmätenie vo vzťahu k ženám. Ale najmä – vo vzťahu k sebe. Hovoria nám, že sme nádherné, dotýkajú sa nás, a potom v jednej chvíli, keď sme na to ešte vôbec nie pripravené, prichádza pocit chladu a odvrhnutia.

Keď sme sa pred pár dňami hrali s naším synčekom na návšteve u mojich rodičov a on sa ku mne túlil, môj ocko povedal, že aj ja keď som bola malá, milovala som dotyky. Často som pri zaspávaní hovorila: „Drž ma.“, aby som sa uistila, že tam nie som sama. Pred pár rokmi mi jeden muž po objatí povedal, že má pocit, že mám s objímaním problémy, že sa mu neviem odovzdať. A mal pravdu. Ja som svoje telo podvedome presvedčila o tom, že dotyky nepotrebujem, dokonca, že sú mi nepríjemné.

V tomto chaose dieťaťa (a je jedno, či je to dievča alebo chlapec), cez fyzické odlúčenie od matky, prichádza nevyhnutne automatické odlúčenie OD SEBA. Od všetkých častí nášho ja. Od svojho tela – lebo cítime, že túžime po dotykoch, ale nedostávame ich. Od svojich pocitov – lebo keď ich prejavujeme sme zahriaktnutí, je nám vysvetlené – že ale veď sa nič nedeje, veľké dievčatká neplačú. Chlapci už tobôž nie. Od svojej mysle – lebo iní vedia, čo je pre nás dobre, robia veci „pre naše dobro“, aj keď nám možno vôbec nedáva zmysel, čo robia, uveríme tomu, sú „väčší a mocnejší“ ako my – ak chceme byť milovaní, uveriť musíme. Prichádza presvedčenie, že je s nami niečo zle, ak to cítime inak. A keďže ostávame úplne zmätení, svojim pocitom už úplne prestávame veriť a stávame sa tichými, krotkými poslušnými dievčatkami a statočnými chlapčekmi. A tak žijeme celý život.

Deväť mesiacov nášho vývoja sme doslova ponorení v našej matke. Jej plodová voda je bezpečným prístavom. Voda sú emócie, a tak aj nám príde úplne prirodzené emócie mať, cítime, že tam je dobre. No keď po pôrode a krátko po ňom príde akýkoľvek neuchopený pocit separácie, začneme sa topiť. A keďže topiaci sa aj slamky chytá, urobíme všetko pre to, aby sme prežili. A tak si vytvárame vlastné vzorce prežitia – nebyť videní, hluční, nepohodlní, atď… Myslíme si, že dieťatko v brušku emócie nemá? Že ich neprejavuje naplno a bez pocitu, že sa musí mať pod kontrolou? Ako má potom pochopiť, že jeho plač a prejavy pocitov sú po pôrode tou istou ženou, ktorá mu vytvárala bezpečný priestor, zrazu neprijaté a nepochopené? Čo sa zrazu stalo?

To najmocnejšie však je, že takto „vyzbrojení“ sa odpájame od SVOJEJ SEXUALITY – musíme, lebo sexualita je SPOJENIE a my sme sa od malička učili, že spojenie je ZLÉ. Respektíve, že je vhodné vtedy a takým spôsobom ako to cítia iní, keď iní majú čas, keď to pre iných nie je málo alebo príliš. Čudujeme sa potom, že pri milovaní sme ochotné čakať, kým muž príde k orgazmu a vo vnútri si hovoríme – hlavne že je on spokojný, my to už nejako vydržíme? Čudujeme sa, že orgazmy predstierame – len nech sa nám nemusí venovať ešte dlhšie, nech ho neotravujeme, veď sme mali na to predsa rovnaký čas ako on, že? Čudujeme sa, že nepoznáme svoje telo a čo mu robí dobre? Čudujeme sa, že ak by sa nás partner aj opýtal, po čom túžime, ako sa nás má dotýkať, tak mu nedokážeme odpovedať, lebo kedysi dávno sme pochopili, že to, po čom naše telo túži je prinajmenšom nepodstatné, ak nie priam nevhodné, neželané zlé? Má to korene ešte hlbšie – v neschopnosti prežiť a precítiť svoju sexuálnu energiu často ostávame rodičom svojich rodičov alebo dokonca dcérou svojho partnera. Nikto nám neukázal ako je to žiť v suverenite so svojou silou a mocou. A tak sme nikdy nedokázali dospieť do poznania, že sme mali už dávno dospieť a z týchto nezrelých archetypov vystúpiť. Keďže sme potrebu spojenia nemali naplnenú v útlom veku, budeme sa ju snažiť naplniť ako dospelé.

A poďme v tejto hre na oddeľovanie sa ešte ďalej. Čudujeme sa, že celospoločensky hráme hru oddelenia? Že vesmír nám ukazuje, ako sme na tom? Že sme ochotní, zas a znovu, už druhý rok, prežívať fyzické oddelenia a nahrádzať ho spojeniami virtuálnymi? (a povedzme si úprimne, druhý rok je to viditeľné nevyvrátiteľne, ale táto „pandémia“ odlúčenia „liečeného“ sociálnymi sieťami je aktívna už omnoho dlhšie.) Dokázali sme sa presvedčiť, že odlúčenie prežijeme. Museli sme. Že prežijeme všetko a síce v jasliach ako malinké bábätko budeme zúfalo kričať: „Maminka vždy príde.“, ale vo finálne sa presvedčíme, že je jedno, či príde, alebo nie, lebo my to prežijeme tak či tak. A tak teraz, v dospelosti, vysielame informáciu – je jedno, či s dotykmi, objatím, fyzickým kontaktom – my to prežijeme. Naše telá áno. Ale čo naše duše? A keď začne naša duša chátrať, čo myslíte, ako nám to začne dávať najavo, aby sme ju počuli? Práve cez naše telá. A to sa už, mohutne a nezvratne deje. Ak by ste sa ma opýtali, čo je deštruktívnejšie, či bolesť fyzická alebo psychická, odpovedala by som, že keď ste na tom psychicky veľmi zle, nevládzete ani jesť. Naopak, ak ste psychicky mocní, dokážete fyzické zranenia zvládnuť pokojnejšie a miernejšie. Tak si vytvorte obrázok sami.

Naša viera v to, že odlúčenie je v poriadku je založená na pilieroch, ktoré sú pre mňa postavené z neuveriteľných presvedčení. Dokážeme si dať neskutočné vysvetlenia, prečo je odlúčenie, respektíve nevypočutie potrieb bábätka či malého dieťaťa v poriadku. Uvádzam len zopár – v práci môjho manžela, keď pred narodením nášho synčeka zdieľal, že nebudeme mať kočík, ale bude nosený, mu kolegyňa oznámila, že je to zle, kvôli chrbtici dieťatka. Keď argumentoval, že kedysi ženy nosili deti v šatkách všade, i pri práci na poli, jej odpoveď bola, že a to je dôvod, prečo má teraz toľko dospelých a starších ľudí problémy s chrbticou. Rozumiem jej. Celý život pracuje na smeny, aj nočné služby, rozumiem, že potrebovala stvrdnúť, potrebovala si nájsť vysvetlenie, prečo je to v poriadku. Počula som tiež, že malinké bábätká je v poriadku nechať plakať, lebo si tak zvyšujú kapacitu pľúc. A tiež som počula – a toto sme počuli asi všetci – že je super, ak sú úplne malinké preč z domu, aby boli v kolektíve a najmä – aby si budovali imunitu (asi tú imunitu, ktorá má teraz sakramentské problémy v celosvetovom merítku ustáť ataky vírusov a baktérií).

Presvedčili sme sami seba, že odlúčenie je v poriadku, je prirodzené a dokonca, že je prospešné. Sme o tom presvedčení, lebo v tom žijeme od malička. Generácia pred nami tak žiť „musela“, lebo žili v dobe, keď sa tento vzorec ešte len tvoril. A tak možno len málokomu napadlo zamyslieť sa nad tým, pre koho v skutočnosti boli jasle či škôlky vymyslené. Či pre deti alebo pre pracujúcich rodičov, ktorí by inak nemohli podať výkon a stať sa slušnými občanmi hodnými svojej pláce, za ktorú si môžu zabezpečiť základné životné potreby. Toto je vysvetlenie. Ale nemalo by to byť ospravedlnenie pre nás. My nie sme generácia našich rodičov. My sme predsa tá generácia, o ktorej radi prehlasujeme, že prišla tvoriť Novú Zem. No a asi jedným zo základných stavebných kameňov by malo byť pochopenie, že ešte nikto nikdy nič veľké nevybudoval sám – v izolácii a odlúčení. Že SPOJENIE je vždy jedinou cestou, že to dokážeme iba spolu – s dotykmi, prejavmi nehy, vedomou prítomnosťou jeden pre druhého.

Aby sa svet mohol vyliečiť, musíme kolektívne vyjadriť, že smrtonosné je v skutočnosti práve odlúčenie. Ako to máme vyjadriť? Tak, že sa pozrieme do svojich zranení, do toho momentu, keď sme sa rozhodli zatvrdnúť, aby sme dokázali prežiť sami. A potom ani vlády sveta, ani vírusy, ani konšpiračné teórie nebudú potrebné na to, aby nás „upratali“. A my všetci budeme žiariť presvedčením, že je také bezpečné a najmä ZDRAVÉ sa spájať. Budeme prirodzene poznať, čo je pre nás bezpečné, budeme dodržiavať svoje vlastné hranice a nebude potrebné nasledovať ani rebelovať proti pravidlám, ktoré prichádzajú zvonka. Budeme s pokorou vnímať ohrozenie a nebudeme sa tváriť, že neexistuje. No budeme vnímať aj jeho odkaz, jeho vyšší zmysel. A možno, ak chvíle odlúčenia od sveta, ktoré budú nevyhnutné, využijeme na opätovné sa SPOJENIE SO SEBOU, všetko sa nakoniec na dobré obráti. Veď koniec koncov, aj odlúčenie bude fungovať, iba ak všetci SPOLU uveríme, že je to takto v poriadku.

Verím tomu, že kľúčom k tejto ceste je žena. Zdravé sesterstvo. Podpora a znovuobjavenie svojej viery voči svojej vnútornej žene, voči svojej matke i ostatným ženám. A ďakujem za každú ženu, ktorá sa na túto cestu vydala. Ktorá je plná súcitu a pochopenia, že možno my sme to celé ešte takto potrebovali zažiť, ale my saj aj tie, ktoré to už môžu zmeniť. Iným prístupom k svojim deťom, partnerom, iným prístupom k sebe.

S láskou Mirka