JE SITUÁCIA MALÝCH TVORCOV NAOZAJ TAKÁ VÁŽNA? Alebo je to len naša nechuť prispôsobiť sa zmene?

JE SITUÁCIA MALÝCH TVORCOV NAOZAJ TAKÁ VÁŽNA? Alebo je to len naša nechuť prispôsobiť sa zmene?

A skôr než ma ukameňujete, čítajte celý článok. Som totiž jedna z vás

Počas svojho života som hovorila s mnohými ľuďmi, ktorí zažili vojnový konflikt. Niektorý z nich v ňom žili roky. A keď som sa opýtala, ako to prežili, odpoveď bola vždy rovnaká – prvé týždne boli šok, ďalšie mesiace boli neustály strach – a potom sa život vrátil do normálu. Prestali sa báť, že príde koniec. Miesto toho žili každý deň – naplno, ako by bol ich posledný.

Zdá sa mi, že nám to chýba – nie vojnový konflikt (viem, že sa deje i vonku, i vnútri v nás). No chýba nám pustenie obáv a strachu z konca. Strach z toho, kam sa uberie ekonomika a spoločnosť nám berie túžbu, víziu a silu pokračovať.

Jednou z najväčších múdrostí, ktoré som sa naučila na výcviku kňažiek od svojej učiteľky bola táto: „Ak je kríza, nesmieme šetriť.“ Pretože, ak je kríza, znamená to, že zdroje prestali prúdiť. Kríza nezačína nedostatkom. Začína strachom. Z toho, čo bude, lebo sa udiala zmena.

Vnímam obrovské zmeny, ktoré sa dejú v podnikaní. A nepodceňujem ich. Načúvam príbehom mnohých – ľudia kupujú lacnejšie. Nie menej. Ale lacnejšie. Je to zvláštny paradox. 90 % z nás žije v prebytku – vecí a hmoty, ktorú máme okolo seba. Mnoho generácií prebytok nezažilo, a tak stále dobiehame.

Výsledkom je, že keďže chceme mať stále rovnako veľa, ale máme strach pustiť zdroje, nakupujeme lacnejšie. Nakupujeme tovar bez príbehu, nakupujeme tam, kde je lacno, nie tam, kde je živo. Netvrdím, že všetko, čo kupujeme musí ísť do rúk handmade výrobcov. Tvrdím však, že väčšina z nás má omnoho, omnoho viac blbostí, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme. A že vždy máme možnosť aspoň časť zdrojov smerovať tam, kde vieme, čo sa s nimi stane ďalej a tam, kde podporíme niekoho, kto žije pre nás kvalitný príbeh a život.

Čo ak malé značky zažívajú ťažké časy, pretože je čas, aby prestali byť malé? Opäť – skôr než začnete šomrať, čítajte ďalej. Nemyslím tým, začať budovať impériá na úkor ľudskosti. Tých máme dosť. Príliš. Myslím tým prestať o svojom biznise premýšľať v malom. Začať si uvedomovať, že skutočne úspešný biznis nie je o tom, koľkých ľudí využijem vo svoj prospech. A že ani úspešná ekonomika nie je v prvom rade o číselných ukazovateľoch. Je to EKOsystém. A o tom, či je zdravý a prosperujúci. A výživný pre všetkých.

Čo ak malé značky musia začať byť veľké – a ich tvorcovia musia vnímať, akí sú mocní – že ľudskosť, spravodlivosť, múdre rozdelenie zdrojov nie sú len postrannými esenciami zdravej spoločnosti ale jej piliermi. Sú jedinou možnosťou, ako ozdraviť prostredie, ktoré je vyčerpané zo zdrojov na všetkých úrovniach.

Toto nie je boj Dávida s Goliášom. Toto je upustenie od tohto boja a pochopenie, že máme oveľa dôležitejšie veci na práci, ako sa bezmocne pozerať, ako Goliáš žerie naše prostredie. Musíme vytvoriť prostredie, ktoré mu nechutí – prostredie prijatia, rovnosti, ľudskosti, prevzatia zodpovednosti, spolu-tvorenia.

Zažila som veľa malých tvorcov v stave strachu z nedostatku, ktorý ich viedol do závisti a podvádzania. A zažívam veľkých tvorcov, ktorí pochopili, že ich veľkosť nie je o objeme, ale o dosahu. O tom, AKO ich biznis mení prostredie pre život tam, kde tvoria.

Jedna podnikateľka, ktorá za posledných niekoľko rokov zarobila milióny dolárov povedala: „Musím zarábať veľa, aby som takmer všetko mohla dať tam, kde náš systém nefunguje.“ Nemusíme sa vzdať všetkého, ale – a toto je za mňa kľúčové – musíme prestať rozmýšľať v malom.

Váš biznis nie je len o vás a vašej rodine. Je o tom, kam prostriedky, ktoré vytvoríte, nasmerujete ďalej. Bez toho, aby sme túto myšlienku dali do každého svojho diela a projektu sa nepohneme ďalej, ostaneme malí a veľká väčšina z nás pravdepodobne do pár rokov skončí. Drsné? Reálne. Ešteže sme tvorcovia reality a nie bezmocné bábky pozerajúce sa na to, čo sa okolo nás deje.

Takže, čo si bude vyžadovať príbeh nášho biznisu, ak sa chceme pohnúť ďalej, zanechať príbeh malosti a začať tvoriť veľkolepo?

Ako všetko, bude to mať viac vrstiev a tie si budú žiadať tak vnútornú ako aj vonkajšiu prácu:

1. Prestaňme non stop nasávať informácie o tom, ako sa to nedá a spájajme sa s ľuďmi, ktorí hľadajú cestu. Hľadajme a tvorme tie cesty s nimi.

2. Uvedomme si, že stále žijeme HOJNOSŤ a sme privilegovaní – stále tu máme mier. Máme ruky, nohy, hlavu a ústa. Máme skúsenosti. Máme dary, ktoré nám život dal, aby sme nimi tvorili blahobyt.

3. Raz a navždy prestaňme čakať, že to niekto urobí za nás. Ten NIEKTO (systém, veľké spoločnosti..) sú v pohode. Sú spoko. Nemajú dôvod meniť veci. Čím viac sa my vzdáme seba, tým viac sa oni môžu kúpať v naše energii a sile. Ten niekto sme dávno my, len si prd veríme a vyhovárame sa, že jeden malý človek ľudstvo nezmení. A čo veľa malých ľudí?

4. Prestaňme utekať – z krajiny. A od seba. Tie strachy, ktoré žije spoločnosť, sú naše. My musíme zmeniť spoločnosť. Nejde len o politické strany, voľby, štruktúry. Ide o to, akú štruktúru tvoríme vo svojom príbehu. Je to príbeh pokorenia sa a poslušnosti. Alebo pevného NIE tomu, čo nie je našou hodnotou.

5. Začnime už konečne vnímať, že SYSTÉM TU MUSÍ BYŤ PRE SPOLOČNOSŤ, nie naopak. Prestaňme byť priposraní z úradníkov, úradov, inštitúcií, lekárov, učiteľov, politikov. Nie sú našou autoritou, sú nám v službe. Kým ich sami neprestaneme dávať na piedestál, nič sa nezmení. (Čas vykŕmených kačíc ako úplatkov pre lekárov a Tatiany pre sestričku (viete, čo myslím, že?), je pasé). Oni sú v službe nám. Nie je to naopak.

6. Skúmajme seba – kde v nás je strach z veľkosti? Kde je pre nás bezpečnejšie byť v zaprdkanom malom kamrlíku a navliekať si korálky a plakať, že na trhy nikto nepríde, ako to ukázať, že to, čo tvorím, je umenie, ktoré má obrovskú hodnotu – lebo ju mám ja, tá, ktorá toto umenie tvorí. Že môj prebytok, z ktorého podporím ďalšie živé energie a ich tvorenie, poprípade priestor, kde je nedostatok, je rovnako významný a vzácny ako miliardy venované výskumu raketového priemyslu. V skutočnosti nie, je viac významný a vzácny. Podporuje totiž život, nie ilúziu.

7. Spájajme sa. Vylezme zo svojich dielničiek a priestoríkov a vzájomne sa inšpirujme a hľadajme. Networking je cesta. Viac než kedykoľvek predtým

8. Buďme videní. Je jedno či máme odpor voči sociálnym sieťam, či AI vnímame ako diablovho posla. Ak tieto nástroje nevyužívame my, využívajú oni nás. Ak nebudeme videní, nebudeme. Jasné, každý svojim spôsobom. Ale tváriť sa, že ak je naše tvorenie osvietené, klienti nám prídu búchať na dvere a prosiť, aby u nás mohli nechať svoje peniaze, je – sprosté. Neviem to inak povedať. Viem, ale nevystihovalo by to podstatu.

9. Znovu sa ponorme totálne a pravdivo – do seba. Dnu. Do svojich presvedčení, strachov a odporu – mať väčší dosah vplyv. Hľadajme, kde je lepšie byť v obeti, ako aktivovať moc. To nie je o tom, či moc máme. Ale či ju uznáme a využijeme.

10. Pochopme, že toto celé nie je možnosť – je to nutnosť. Inak sme v prdeli – nie my malí tvorcovia – ale ľudstvo ako také. Znova a znova sa necháme zastrašiť tým, čo by mohlo byť, miesto toho, aby sme vytvorili to, čo chceme, aby bolo.

To najnebezpečnejšie, čo sa teraz môže stať, je aby malí tvorcovia uverili propagande nedostatku a vzdali to. Cesta je opak. Nikdy sa nepohnete ďalej, ak budete nasávať informácie a ľudí, ktorí sú zabrzdení. Easy. Hľadajte tých, ktorí vedia viac. Žijú viac. Odvážia sa viac. Priblížte sa im. Inšpirujte sa. A staňte sa svojou vlastnou verziou zmeny a blahobytu. Na podnikanie nikdy nebol správnejší čas. Nevravím ľahší. Nevravím lepší. Vravím správny. Pretože tento čas nie je možnosťou, ale nutnosťou. .

Mirka