Vedma je tá, ktorá v živote utrpela straty a prežila. Tá, ktorá vie kedy a komu dávať a kedy a komu brať. Neberie si servítky pred ústa. Nesnaží sa byť milá ani pekná. Prečo, veď jej telo a tvár zbrázdená vráskami sa nikdy nevyrovná tej tvári, ktorá má 20 rokov a je ako lupeň ruže. Vedma je tanec našich predkýň, ktorá tkali svoje životy červenou niťou života a potom všetko opustili, odišli vo chvíli, kedy to tak malo byť.

My sme ich nasledovateľky a s ich dedičstvom sme o niečo múdrejšie. Akoby sme sedeli na pleciach svojich mám a tie na pleciach svojich mám a tie na pleciach svojich mám... A takto, v kolobehu života a smrti, vnímame život ďalej, máme väčší nadhľad a vnímame širšie súvislosti. Vedma robí všetko podľa seba. Neberie zbytočné ohľady, nevysvetľuje, neospravedlňuje sa - čo cíti, to robí. Je svojská a nepotrebuje schválenie od ostatných. Má ho v p... Áno, aj sa kľudne vyjadruje škaredo. Pretože ju už dávno prestalo baviť byť dobrým dievčaťom a napĺňať predstavy všetkých okolo seba. Ženy museli v minulosti bojovať za to, aby mohli mať aspoň trochu slobody. To, čo bolo znesiteľné spoločnosťou boli energie panny, matky a poslušnej milenky. Slovo poslušnosť v každom z týchto archetypov. Mohli robiť veci, ktoré niekto schválil, mohli reprezentovať svojou krásou, milotou, noblesou, mohli byť extravagantne vzrušujúce, ale len odtiaľ - potiaľ. A museli byť...ticho. Aj dnes si mnohé ženy mýlia, čo znamená byť ženská. Pretože ženskosť nie je len krása, zmyselnosť, zvádzanie, milota, neha, prijímanie, lupene a žiara svetla. To, čo Vedma taktiež obsahuje je energia „Bosorky“. Neviem v slovenčine nájsť to správne slovo.

Vidíte, ako mimo sme – ani slovo neexistuje pre túto kvalitu. Je to ako bosorka, avšak nie v takom dehonestujúcom duchu. Budem ju pre tento článok nazývať Čarodejnicou. Niekomu sa možno pre tento článok bude hodiť aj slovo Divoška. Poukazujem aj na objatie akejsi „škaredosti“, tieňa, tej bradavice na nose Bosorky.

Sme tiež divoké rozbúrené more počas búrky, chvostíky a triesky, špina a blato. Sme príroda a to všetko tiež sme! Nie sme len upratané, vyleštené gazdinky, aj keď mnohým by sa to hodilo. Mnohí muži majú plno svojich pák, ako zo svojich žien vytvoriť práve takúto gazdinku, stepfordskú paničku. No a tu, medzi trieskami, chvostíkmi a blatom, nájdeme tú ježibabu, tú starú čarodejnicu, ktorá proste nie je milá. A nie je ani dobrá. Aká teda je? „ S guľatým zadkom, s mäkkým bruchom, iracionálna, magická, príliš starostlivá, príliš bezstarostná, hrdo vyžadujúca, bez závislosti od závislosti, sexuálne nehanebná, chlpatá, hladná, nepredvídateľná, ticho prítomná, neuchopiteľne vzdialená, nepretržite klebetná, alarmujúco bez zábran, prekypujúca potenciálom, nezrozumiteľná, nevyspytateľná, nebezpečná a nádherne mocná, ona je Čarodejnica. Krváca. Rehoce sa tak veľmi, že sa jej trasie brucho, chrápe a prdí. Je temnou stranou ženy, vnútrom, tou surovou stranou, ktorá je pod povrchom tej kože, o ktorú sme také navyknuté starať sa a čistiť ju, tónovať a maľovať. Je ženou, ktorej sebavyjadrenie nie je celkom pod kontrolou. Mysteriózna, intuitívna, plná emócií, plná kriviek, plná túžob, nadržaná, tá, čo stále niečo chce, sebecká, prirodzená a slobodná - ona je to ja, po ktorom túžime, ale vieme, že by sme nemali nikdy odhaliť.“ Kissing the Hag, str. 25

Na sieťach ma nájdeš tu: